Marián Milčák

O PRAVDIVOSTI BÁSNICKÉHO TEXTU

Do hry autorských stratégií vstupuje v súvislosti so skutočnosťou aj problém pravdivosti textu. Ukazuje sa, že táto vlastnosť textu má svoj špecifický (a)temporálny rozmer. Naznačili sme to už pri reflexii podobenstva a alegórie ako možných paradigiem pre poetiku básnického textu. Pravdivosť fikcie je ťažké potvrdiť alebo vyvrátiť, lebo v profetickom (biblickom) texte, ktorý sa vyznačuje analogickými a niekedy aj identickými parametrami s básnickým textom, nie je možné o pravdivosti uvažovať len v súdobom historickom kontexte.

Úsilie o pravdivosť nie je v básnickom texte jednoduchou a bezproblémovou záležitosťou, najmä ak principiálne ovplyvňuje poetiku autora. Ide o dávno diskutovaný a vždy aktuálny vzťah výpovede ku skutočnosti. Podľa nášho názoru však nie je možné považovať za umelecky pravdivé to, čo zároveň nie je aj nadčasové.

Ako ukazuje prax a početné publikačné výstupy literárnej kritiky, poetika básnického textu koncipovaná prevažne mimeticky s akcentom na zobrazovanie všeobecne známej skutočnosti, predstavujúcej hmatateľný a viditeľný svet (ktorý sa v jeho zažitej podobe prioritne radšej neproblematizuje, aby sa pravdivo vypovedalo o dobe), sa stretáva s väčšou ústretovosťou čitateľa a nepociťuje sa ako naliehavý problém. Na margo podobných poetických konfigurácií však musíme poznamenať, že pravdivosť fikcie, ktorá vzniká ako cieľavedomý a zámerný výsledok mimetického postupu, je prinajmenšom závislá od možností jazyka. Tento deficit sprostredkovateľskej funkcie jazyka je neraz až zarážajúco zreteľne prítomný v básnickom texte, lebo báseň má ambície vždy odrazu obsiahnuť svet. Pravdivosť výpovede je tak prinajmenšom sporná a s odstupom času môže byť len iluzórna.

Ak však autor rezignuje na pravdepodobné, mimetické zobrazenie a jeho výpoveď sa svojou komunikačne zložitou a významovo nesamozrejmou podobou stane akýmsi divergentným a neidentickým, v každom prípade však umeleckým ekvivalentom dobovej skutočnosti so subtílnym a akoby tieňovým, neraz len ťažko rozpoznateľným systémom náznakov a alúzií, v ktorom je časovo aktuálne takmer implicitne vytesnené, vystavuje sa podozreniu z neautentickosti a vykonštruovanosti.

Táto vo vedomí čitateľa ťažšie uchopiteľná, pohyblivá a neukončená paralelná koexistencia dvoch svetov, jestvujúceho sveta skutočnosti a s ním neidenticky kreovaného sveta fikcie, však nepodnecuje autora k nijakej priamej reprodukcii, ideologickej a spoločenskej intencionalite alebo tendenčnosti. Naopak, oslobodzuje ho a zároveň zaväzuje, vytvára preňho nevyhnutný priestor na svojskú selekciu a na oveľa náročnejšie usporiadanie skutočnosti. Nemyslíme tu však na akúsi lyricky čistú metódu alebo vyslovene autonómnu poetiku orfizmu a exaltovaných dojmov, ktorú v jej radikálnej podobe prezentoval napríklad Mallarmé. Tá by mohla vyústiť do bezváhového textového výrazu a tvaru, v ktorom by nakoniec chýbal význam. Ide nám skôr o autorovo precízne budovanie konotačnej siete, ktorá by udržala aj zložitú sústavu, možno vzdialených a vo svojich sémantických ozvenách len ťažko postrehnuteľných asociácií.

Len existencia takejto siete (konotácií), ktorá viacsmerovo a viacrozmerne presahuje plochu textu, vytvára podmienky na otvorenú a tvorivú interpretáciu. Zabezpečuje tak aj pri neobvyklej „reči“ obrazov vzájomnú stabilitu a podporu do seba zapadajúcich významov, akúsi spätnú väzbu na pozadí celku. Kompaktnosť textu získaná vytváraním konotačnej siete však vopred nediskvalifikuje ani možnosti vzniku určitých významových permutácií. Je podľa nášho názoru nevyhnutným ochranným prostriedkom textu pred jeho významovým rozpadom a zároveň aj predpokladom zmysluplnej básnickej komunikácie. Takáto „živá“ konotačná sieť buď v texte jestvuje a potvrdzuje fakt, že autorovi v texte nechýba systém, alebo nejestvuje a svedčí skôr o chaose, nesystémovosti a prílišnom lipnutí autora na náhode. V každom prípade je pre nás jedným zo zásadných axiologických kritérií vypovedajúcich o poetike básnického textu a autorovom talente.

Koincidencia textovej a mimotextovej skutočnosti sa pri uplatňovaní autorskej metódy preferujúcej poetiku „konštrukcie“ musí vyznačovať istou sémantickou variabilitou, aby text vytvoril podmienky na permanentnú aktivizáciu čitateľa. Významová neurčitosť (nepriame a relatívne odkazovanie textu na skutočnosť a skutočnosti na text), otvorenosť a dynamika tejto interakcie tak zabezpečujú v básnickom texte popri temporálnej indiferencii paradoxne aj istú časovú synchronicitu.

To však neznamená, že autorský dešpekt k svetu sa vo významovo nesamozrejmom a mnohoznačnom texte realizuje ako svojvoľná subjektivizácia mimotextovej skutočnosti alebo ako jednoznačné odvrátenie sa autora od reality. Pre svet premenlivej skutočnosti je síce charakteristické, „že je v něm vždy možné více a i něco jiného než z jeho předmětné projekce plyne“, ale zároveň aj to, „že v něm není možné cokoliv“ (Kratochvíl, 1994). Tento fakt by mal autor podľa nášho názoru zohľadniť aj pri tom type poetiky básnického textu, ktorá je konfigurovaná ako obraz metafyzickej, sakrálnej alebo mýtickej skutočnosti.

Na druhej strane je pochopiteľné, že pri recepcii takto vytvorenej umeleckej projekcie nie je na text možné aplikovať zúžene empirický alebo zjednodušene racionalistický prístup, lebo tieto dva smery relevantné v novovekej teórii poznania „chtějí uznávat to, co může prověřit každý člověk, a zříkají se každé formy tajemného, exkluzivního, zjeveného nebo náboženského vědění“ (Liessman, Zenaty, 1994). Pravdivosť textu (v zmysle adekvátnej dobovej korešpondencie fikcie so skutočnosťou) je vlastnosť, s ktorou akoby sa pri vzniku takto koncipovaného diela programovo ani nerátalo, ale ktorá sa s odstupom času môže nečakane pripomenúť ako neuveriteľne presné a výstižné zobrazenie súdobej skutočnosti.

Prekvapivú zhodu medzi skutočnosťou a interpretáciou ahistorického (biblického) textu, ktorý už dávno avizoval osudovú udalosť, identifikujeme neraz až pri pohľade späť. Potvrdzujú to, pravdaže v metaforickom zmysle, romány F. Kafku, F. M. Dostojevského alebo napríklad v súvislosti s ukrižovaním Krista aj podobenstvo o Abrahámovi a jeho synovi Izákovi.

Básnický text koncipovaný napríklad na princípe (profetickej) imaginácie je vo svojej rôznorodej modalite, nazdávame sa, buď rezultátom neuchopiteľnej transcendencie, alebo výsledkom komplikovaného procesu, pri ktorom dochádza k derivácii individuálnej a jedinečnej skúsenosti autora. Text možno v tomto zmysle chápať aj ako autorom nepriamo deklarované prežívanie vzťahu nielen k materiálnemu, ale aj k duchovnému svetu. Pre súčasnú teóriu literatúry, kritiku a ich interpretačné postupy ostáva teda otvoreným problémom ten model textu, ktorý sa približuje skôr k suverénnej autorskej konštrukcii predstavujúcej istú relativitu významu ako k mimetickým a realistickým pokusom o umelecké zvládnutie zobrazovanej skutočnosti. Interpretačná bezradnosť a neistota sa môžu ešte prehĺbiť, keď sa pri skúmaní „kompatibility“ fikcie so skutočnosťou nerešpektuje ako jedno z možných autorových východísk jeho autopsia a bezvýhradne sa uplatní len racionálny a logický prístup k textu. Zjavenie sv. Jána je napríklad takmer nemožné verifikovať ľudskou skúsenosťou, a predsa tento text vzbudzuje rešpekt nielen preto, že sa stal súčasťou kánonu. Pravdivosť v tomto zmysle nemôže byť konečnou a ťažiskovou ambíciou umeleckého, a teda aj básnického textu, hoci stopy takto vnímaného problému sú v tradícii zreteľné. Už Platón, ako je známe, navrhoval vyhnať zo svojho ideálneho štátu básnikov a zdôvodňoval to tým, „že vynalézají příběhy, jsou lháři, a tím morálně mimo jakoukoliv diskusi“ (Liessman, Zenaty, 1994).

V literatúrach, ktoré zotrvávajú pri mýte realizmu a pri pozitivisticky vžitom, dnes už prekonanom pohľade

na umenie, to môže v extrémnych prípadoch viesť až k apriórnemu spochybňovaniu alebo aj k diskvalifikácii inak ako realisticky zameranej poetiky básnického textu. Realizmus v dnešných podmienkach, ak by sme chceli parafrázovať Lyotarda (1993), sa vždy ocitá niekde medzi akademizmom a gýčom a postuluje jednotu, jednoduchosť a zrozumiteľnosť, ktoré vnucuje vládnuca strana autorovi, len aby si jeho texty našli obecenstvo, ktoré by po nich túžilo ako po vhodnom lieku na pociťovanú depresiu a úzkosť.

Atemporálna povaha básnického textu, to, že imanentne nemusí jestvovať zrejmá a viditeľná paralela medzi výpoveďou a skutočnosťou, nás vedie k názoru, že za pravdivý považujeme každý básnický text, ktorý je vo svojej totalite a zároveň otvorenosti umelecky presvedčivý. Pod umeleckou presvedčivosťou si nepredstavujeme nejakú jednotlivú a individuálnu vlastnosť, ale integráciu všetkých zložiek, ktoré sa zúčastňujú na estetickej originalite básnického textu.

Pri recepcii konkrétneho textu, ktorý sa odkazmi na mystérium, svojou enigmatickou povahou vzpiera totálnej interpretácii, nemožno trvať na jednoduchom a statickom komunikačnom pohybe od autora k čitateľovi. Ten totiž predpokladá zúženie porozumenia na singularitu významu, ktorú príjemca identifikuje bez ťažkostí najmä preto, že podnetom na komunikáciu býva v takomto prípade informácia vzťahujúca sa výlučne na známu skutočnosť a jej jednoznačne definovateľné a interpretačne ustálené entity. Tento najmä v básnickej komunikácii neudržateľný prístup sa niekedy paradoxne, v mene pravdivosti a objektivity interpretácie, presadzuje aj na hodinách literatúry v školskej praxi, keď úlohou študenta je po prečítaní recepčne náročnejšieho básnického textu sformulovať tzv. hlavnú myšlienku (bez ohľadu na to, či takáto redukcia textu je únosná, alebo nie), prípadne interpretovať mnohovýznamový text s absolútnym rešpektom k výkladu učiteľa, a stotožniť sa tak pod hrozbou represie s jeho jediným možným výkladom.

Aj keď sa text a jeho autor nemôžu skutočnosti zbaviť ani bez nej jestvovať, je podľa nášho názoru identita v ňom samom. Čitateľ podvedome túžiaci po pádnych odpovediach na zásadné otázky bytia si musí uvedomiť, že text nie je nijakou sériou uspokojujúcich riešení, ale úporným hľadaním a neustálym nastoľovaním otázok. Inak povedané: báseň je vyhýbavou odpoveďou na všetko a na nič. Podľa Adorna „v nejvyšší instanci jsou umělecká díla záhadou nejen svou kompozicí, nýbrž svým pravdivostním obsahem. Otázka s níž každé dílo vydává ze sebe obsah, který jim proniká: co to má všechno znamenat? – neustále se vracející, přechází v otázku: je to vůbec pravda? – v otázku po absolutnu, na kterou každé umělecké dílo reaguje tím, že odmítá formu diskursivní odpovědi“ (1997). Báseň sa pritom takmer vždy pokúša vypovedať nevypovedateľné. Vedomie textového agnosticizmu ju posúva, povedané s Ivanom Laučíkom, až na prah počuteľnosti. To však neznamená, že jej výpovedná (referujúca) hodnota je nulová. Významy a konotácie, ktoré text implikuje, nesmú čitateľovi vnucovať jedinú pravdu, ale svojou otvorenosťou a enigmatikou ponúknuť nový rozmer skutočnosti, pluralitnú perspektívu spolutvorby, možno menej známeho, zvláštneho (ale prijateľného) sveta fikcie. Tak sa pri dotváraní básne môže realizovať čitateľova fantázia, kreativita a talent, a to aj vtedy, keď v ňom text svojou povahou nevyvoláva jednoznačnú afirmáciu.

To, že text básne ukrýva svoj zmysel, je dráždivo záhadný a nezrozumiteľný, neznamená, že nie je pravdivý. Nechce čitateľa dostať na kolená. Naopak, je preňho komplimentom, výzvou, novou skúsenosťou.

Literatúra:

Kratochvíl, Z.: Filosofie živé přírody. Praha, Herrmann & synové 1994, s.122.

Liessman, K., Zenaty, .G.: O myšlení. Olomouc, Votobia 1994, s. 25 a s. 103 (Preložil Jiří Horák).

Lyotard, J.- F.: O postmodernismu. Praha, Filosofický ústav AV ČR 1993 (Preložil Jiří Pechar).

Adorno, W., T.: Estetická teorie. Praha, Panglos 1997, s.170 (Preložil Dušan Prokop).